Ako vábiť diviačiu zver?

Na to ako vábiť diviačiu zver je veľa návodov! Pri vábení diviačej zveri platia rovnaké zásady ako pri vábení iných druhov raticovej zveri, avšak s väčším dôrazom. Ako teda správne vábiť diviačiu zver? Diviak má vynikajúci čuch, nakoľko je to jeho dominantný zmyslový orgán, preto je nevyhnutné mať vždy dobrý vietor. Taktiež má veľmi dobrý má sluch a preto sú aj iné zvuky, okrem tých zvukov ktoré používame pri vábení nežiadúce. Poľovníci sa  naučili tieto dve podmienky dodržiavať, aby bolo ich vábenie úspešné. Diviačia zver sa ale aj tomuto dokázala prispôsobiť a začala uprednostňovať aj tretí zo svojich základných zmyslových orgánov, ktorým je zrak. Je síce z troch menovaných zmyslov najhorší, ale v žiadnom prípade nie je až tak zlý, ako sa niektorí mylne domnievajú.

Pri vábení diviačej zveri musíme mať na pamäti, že nie je možné stanoviť všeobecný návod, ktorý bude vždy funkčný. Rôznorodosť našej krajiny ponúka rozličné podmienky pre reprodukciu čiernej zveri. Na tomto sú potom aj priamo naviazané podmienky pre lov a samotné vábenie. S nárastom populácie čiernej zveri, ktorej lov je veľmi atraktívny, sa na trhu objavilo aj značné množstvo vábničiek. A ako to už býva, niektoré sú veľmi dobré, niektoré však ťažko použiteľné.

Vábenie diviačej zveri

Prvým je hlas diviačice , ktorá vedie malé prasiatka. Jedná sa o krátke jemné krochkanie, ktorým diviačica s prasiatkami komunikuje a vedie ich. Takúto diviačicu síce asi loviť nebudeme a malé prasiatka pravdepodobne tiež nie, ale to neznamená, že sa budú pohybovať len v zložení. Môže sa jednať o početnejšie skupinku diviakov v ktorej môžu byť lanštiaky a podobne.

Druhým a tiež najčastejšie používaným zvukom  je imitácia hlasu diviačej  zveri pri hľadaní potravy. Skladá sa z krochkania a občasného zakvičania prasiatok alebo lanštiakov, ktorí  vzájomne súperia o  potravu. Lanštiakov môže taktiež odstrkovať aj diviačica, ktorá uprednostňuje svoje malé diviačatá.

Ďalším zvukovým prejavom sú prenikavé zvuky dospelého diviaka pri chrutí. Sú veľmi ťažko opísateľné, ale pre ilustráciu sa jedná o akési kvičanie. Na tento zvuk privábite najčastejšie iného dospelého diviaka avšak stáva sa, že príde aj  diviačica, ktorú nasleduje celá skupina. Z hľadiska rujnej diviačice ide o celkom logickú situáciu.

Tlupa, ktorú chceme privábiť potom prichádza z dvoch dôvodov – buď vyhnať svojho potravinového konkurenta alebo len zo zvedavosti. Mnohí poľovníci používajú rôzne drobné modifikácie zvukov, ktoré im fungujú, avšak väčšinou vždy vychádzajú z miestnych podmienok. K tomu je ale potrebná aj  značná dávka znalostí zo života diviačej zveri. Zvukom, ktorý naopak musíme vyvarovať je dlhšie hlboké fúkňutie. Nejedná sa o prejav pri spokojnom požieraní, ale o varovný signál znamenajúci nebezpečenstvo.

Zvuky, ktoré sú naopak viac než vhodné, sú tzv. sprievodné zvuky pri vábení. Často ich použitie má  väčší význam ako samotné vábenie. Sú rozličné podľa stanovišťa, kde sa práve nachádzame a navodzujeme nimi prirodzenú aktivitu diviakov. Môžeme zalomiť vetvičku pri došľape, odtrhnúť vetvičku, škrabať o strom, v mokradiach imitovať bahnenie, mľaskať atď . Nemusíme sa báť improvizovať, ale nič sa nemá preháňať a zvuky musia znieť vždy autenticky.

Skúste ísť za zverou

Vyššie popísané vábenie neslúži iba na to, aby sme zver privábili k nám. Ďalším veľmi obľúbeným spôsobom je, aby sme sa k zveri priblížili my. Stáva sa veľmi často, že diviačia zver nereaguje na naše vábenie. Potom sa môžeme za zverou vydať pomocou krytu. Používame veľmi opatrné a krátke vábenie, krochkanie, ideálne ešte kryté nejakým sprievodným zvukom. Cieľom je, aby zver mala čo najviac sťaženú identifikáciu. Postupujeme s dobrým vetrom smerom k zveri alebo šikmo k nej. Pritom sa musíme chovať čo najpodobnejšie samotnej diviačej zveri.

 Ste zvyknutí sa správať pri potulkách revírom čo najopatrnejšie? V tomto prípade musíme od našich zvyklostí upustiť a správať sa práve naopak. Všetkého ale opäť s mierou .Tento spôsob lovu je pomerne náročný. Musíme mať dobrý vietor, musíme byť veľmi obozretní pri pohybe a zver nesmie počuť iné zvuky, než ktoré sama vydáva pri svojej aktivite. Neustále musíme kontrolovať aj reakciu zveri. V samotnom závere musíme poznať hranicu, kedy sa už nesmieme hýbať a vyčkať, až sa nám zver sama ukáže.

Diviačia zver reaguje rýchlo

Na diviačiu zver je dnes vyvíjaný enormný lovecký tlak všetkými možnými spôsobmi. Zo zveri s pôvodnou dennou aktivitou sme „vychovali“ zver s nočnou aktivitou, navyše s nevyspytateľným a zle čitateľným správaním. Nezalýha vždy tam, kde sme boli zvyknutí, nechodí pravidelne aj keď nie je rušená, mení často stanovište po jednej alebo dvoch návštevách .

Diviačia zver veľmi citlivo reaguje na vysoký lovecký tlak a je „krok pred nami“. Znovu podotýkam, že nemožno správanie čiernej zveri paušalizovať a naprieč našou krajinou sa skúsenosti s diviačou zverou a jaj správaním rôznia. Záleží najmä na krytových a teda aj kľudových podmienkach a taktiež na úživnosti a tlaku, ktorý na ňu vyvíjame. Na tom je aj priamo závislá úspešnosť pri vábení, pretože zver, na ktorú je vyvíjaný tak vysoký tlak, sa bude správať ďaleko obozretnejšie, ako zver, ktorá nie je neustále vo vysokom strese.

LOVU ZDAR ! Autor: Pavel Kumžák